• Január
• Február
• Marec
• Apríl
• Máj
• Jún
• Júl
• August
• September
• Október
• November
• December

Júl

Prijatie Protokolu k Dohovoru o diaľkovom znečisťovaní ovzdušia o znížení emisií síry a ich prenosov prechádzajúcich hranicami štátov najmenej o 30 %

Slovenská republika je stranou Dohovoru Európskej hospodárskej komisie OSN o diaľkovom znečisťovaní ovzdušia prechádzajúcom hranicami štátov. K tomuto Dohovoru boli postupne prijímané vykonávacie protokoly.

Jeden z protokolov je Protokol k Dohovoru o znižovaní emisií síry alebo ich prenosov prechádzajúcich hranicami štátov najmenej o 30 %, ktorý bol prijatý 8. júla 1985 v Helsinkách, SR k nemu pristúpila sukcesiou dňa 28. mája 1993. Hlavným cieľom uvedeného protokolu je zníženie emisií SO₂ o 30 % do roku 1993 v porovnaní s rokom 1980.

Viac informácií: Protokol k Dohovoru o diaľkovom znečisťovaní ovzdušia prechádzajúcom hranicami štátov z roku 1979, o znížení emisií síry alebo ich prenosov prechádzajúcich hranicami štátov najmenej o 30%  
Zdroj: Slovenská agentúra životného prostredia

 

Objavenie Važeckej jaskyne

Vstupná sieň Važeckej jaskyne bola tamojším obyvateľom dávno známa. Pokračovanie jaskynných priestorov objavil 8. júla 1922 študent Ondrej A. HÚSKA. O jej ďalší prieskum a sprístupnenie sa v roku 1928 zaslúžil maliar František HAVRÁNEK. Jaskyňu provizórne sprístupnili v roku 1934.

Nachádza sa vo Važeckom krase na styku Kozích chrbtov s Liptovskou kotlinou, na okraji obce Važec. Vytvorená je v strednotriasových vápencoch bývalými ponornými vodami Bieleho Váhu. Dĺžka jaskyne je 530 metrov. Podzemné priestory dekorujú najmä stalaktity, stalagmity a sintrové jazierka. Jaskyňa je významným paleontologickým náleziskom kostí jaskynného medveďa (Ursus spelaeus). Po rekonštrukcii v roku 1954 je sprístupnených 235 metrov.

Zdroj: Správa slovenských jaskýň

Zriadenie CHKO Biele Karpaty

Chránená krajinná oblasť Biele Karpaty bola zriadená vyhláškou MK SSR č. 111/1979 Zb. zo dňa 12. júla 1979 v znení Zákona NR SR č. 287/1994 Z. z., novelizovaná vyhláškou MŽP SR č. 396/2003 Z. z. zo dňa 28. augusta 2003.

V západnej časti karpatského oblúka na česko-slovenskom pomedzí výrazne vystupujú Biele Karpaty. Predstavujú charakteristický súbor prírodných hodnôt, ktoré človek oddávna využíval. Vďaka citlivému spolužitiu človeka s prírodou v minulosti sa v území zachovala pestrá mozaika lesných spoločenstiev, druhovobohatých lúk, pasienkov, políčok a remízok, čo zvyšuje jeho druhovú diverzitu.
Geologickú stavbu charakterizujú flyšové sedimenty magurskej jednotky. Na juhovýchode predhoria Bielych Karpát vystupuje bradlové pásmo. Flyš charakterizuje striedanie pieskovcov, ílovitých bridlíc, slieňov a ílovcov. Podmieňuje charakteristický reliéf s mierne zaoblenými chrbtami a hlboko zarezanými tokmi. Prevažne karbonátové horniny bradlového pásma vystupujú v podobe šošoviek a krýh.
V komplexe bukového pásma prevládajú bučiny, bukové dúbravy, na exponovaných svahoch a sutiach lipové a jaseňové javoriny.

Významným fenoménom Bielych Karpát sú lúčne spoločenstvá s bohatým výskytom druhov z čeľade vstavačovitých, medzi ktorými sú aj vstavačovec Fuchsov Soóv a hmyzovník Holubyho. Na viacerých súkromných políčkach rastú ohrozené druhy, ako kúkoľ poľný, iskerník roľný, černuška roľná a mnohé iné.

Zo živočíchov sa tu vyskytuje napríklad modlivka zelená, fúzač alpský, roháč obyčajný, jasoň červenooký, mlok veľký, bocian čierny, sokol rároh, výr skalný, rys, mačka divá.Osobitný pôvab v krajinnom obraze dotvára kopaničiarske osídlenie s prvkami pôvodnej ľudovej architektúry a pestrosťou ľudových tradícií.

CHKO Biele karpaty nadväzuje na CHKO Bíle Karpaty na českej strane.

Viac informácií: Správa CHKO Biele Karpaty
Zdroj: Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky


 

Zriadenie CHKO Horná Orava

Chránená krajinná oblasť Horná Orava bola zriadená vyhláškou MK SSR č. 110/1979 Zb. zo dňa 12. júla 1979 v znení Zákona NR SR č. 287/1994 Z. z. Novelizovaná bola vyhláškou MŽP č. 420/2003 Z. z. zo dňa 29. septembra 2003.

CHKO Horná Orava sa nachádza v najsevernejšej časti Slovenska. Veľkú časť územia zaberajú flyšové pohoria tvorené flyšovými horninami, na území CHKO predovšetkým horninami tzv. magurského flyšu - pieskovce a ílovce, ktoré sa v ďalších geologických dobách intenzívne zvrásňovali spolu so staršími geologickými jednotkami.

Takmer polovicu územia chránenej krajinnej oblasti zaberajú lesy. Značnú časť pokrývajú najmä lesy bukovo-jedľového vegetačného stupňa so silne zastúpenými smrekovými monokultúrami. Výnimku tvoria lesné komplexy Babej hory, Pilska a Paráča s pralesovitými porastami smreka s prímesou jarabiny. Stupeň kosodreviny je vyvinutý na Babej hore a Pilsku. Vo vrcholových častiach Babej hory je zreteľne vyvinutý aj alpínsky stupeň reprezentovaný alpínskymi lúkami.

Ďalším výnimočným javom vo vegetácii CHKO je prítomnosť značnej pestrosti rašelinných fytocenóz s výskytom charakteristických vzácnych a ohrozených druhov rastlín, ako andromédka sivolistá, rojovník močiarny, ostroplod biely, rosička okrúhlolistá, plavúnec zaplavovaný, ostrica výbežkatá, vŕba čučoriedková.

Na hodnotách prírody oblasti sa značnou mierou podieľa aj živočíšstvo. Z veľkých šeliem sa v nej vyskytujú medveď, vlk, vzácnejší je rys. Bežná je raticová zver - jelenia, srnčia i diviačia. Charakteristickými druhmi stupňa lesa sú tetrov, hlucháň, jariabok lesný. Z dravých vtákov tu hniezdi orol krikľavý, myšiak hôrny, početný je krkavec čierny. V ostatných desaťročiach svoj hniezdny areál v oblasti rozšíril bocian čierny. V posledných rokoch prenikol do územia los mokraďový. Faunistickou osobitosťou územia chránenej krajinnej oblasti je oravské priehradné jazero, poskytujúce vhodný biotop nielen pre ichtyofaunu, ale najmä pre avifaunu.
Rašelinné a močaristé plochy sú biotopom viacerých druhov plazov a obojživelníkov (mlok vrchovský, mlok karpatský, mlok veľký). V oblasti majú svoje stanovištia aj viaceré vzácne a ohrozené druhy bezstavovcov, ako napríklad žltáčik čučoriedkový, lovčík pobrežný a i.

Viac informácií: Správa CHKO Horná Orava 
Zdroj: Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky

 

Sprístupnenie Jasovskej jaskyne

Jasovskú jaskyňu pravdepodobne objavil niektorý z mníchov neďalekého premonštrátskeho kláštora. O jej existencii sa vedelo už v prvej polovici 13. storočia. Nálezy stredovekých črepov siahajú až po 15. storočie. Veľká historická zvláštnosť, nápis pripomínajúci víťazstvo Jana Jiskru z Brandýsa v roku 1452, je napísaný uhlíkom na stene v Husitskej sieni. Mnohé nápisy na stenách z rokov 1571, 1619, 1654, 1655, 1657, 1783 atď. poukazujú na udalosti, ktoré sa udiali v Jasove a jeho okolí.

Jaskyňu dal prvýkrát sprístupniť už v roku 1846 Alojz RICHTER, opát premonštrátskeho kláštora. Po úpravách v celej jaskyni sa pre širšiu verejnosť jaskyňa sprístupnila 20.júla 1924. Elektricky je jaskyňa osvetlená od roku 1926. Od roku 1995 sa v jaskyni vykonávajú ozdravovacie speleoklimatické pobyty.

Jasovská jaskyňa sa nachádza v Medzevskej pahorkatine na východnom okraji Jasovskej planiny pri obci Jasov. Leží v Národnej prírodnej rezervácii Jasovské dubiny. Vchod je v nadmorskej výške 257 metrov a jaskyňa je sprístupnená v dĺžke 550 metrov.

Jaskyňa je vytvorená v strednotriasových sivých gutensteinských vápencoch a svetlých steinalmských vápencoch a dolomitoch bývalým ponorným tokom Bodvy v piatich vývojových úrovniach. Bohatú sintrovú výplň zastupujú pagodovité stalagmity, stalagnáty, štíty, bubny, brčká a iné formy. V jaskyni sa zistilo 19 druhov netopierov. Patrí medzi najvýznamnejšie zimoviská podkovárov veľkých (Rhinolophus ferrumequinum) na Slovensku.

5. decembra 1995 bola v Berlíne Jasovská jaskyňa zapísaná do zoznamu svetového dedičstva ako súčasť slovensko-maďarského projektu Jaskyne Slovenského a Aggtelekského krasu.

Zdroj: Správa slovenských jaskýň

Objavenie Belianskej jaskyne

Predné časti Belianskej jaskyne poznali zlatokopi už v prvej polovici 18. storočia, o čom svedčia uhľom písané nápisy. Na dlhé roky však ostala jaskyňa utajená. 22. júla 1881 do jaskyne prenikli J. HUSZ a J. BRITZ. Na ďalších objavoch až do Dómu trosiek sa v rokoch 1881 a 1882 podieľali A. KALTSTEIN, I. VERBOVSZKY a J. BRITZ. Pôvodným vchodom sa zásluhou A. KALTSTEINA Belianska jaskyňa sprístupnila už 6. júla 1882 v úseku po Palmovú sieň, dolným vchodom od roku 1883. Elektricky osvetlená je jaskyňa už od 29. novembra 1896.

Belianska jaskyňa sa nachádza vo východnej časti Belianskych Tatier nad Tatranskou Kotlinou na území Tatranského národného parku. Vytvorená je v strednotriasových vápencoch koróziou a eróziou vôd z topiaceho sa snehu a ľadu alebo silných zrážok. Zameraná dĺžka jaskyne je 3018 m. V jaskyni sú zaujímavé sintrové vodopády, pagodovité stalagmity i viaceré jazierka. Bohato sú zastúpené aj iné formy sintrovej výplne.

Zdroj: Správa slovenských jaskýň