• Január
• Február
• Marec
• Apríl
• Máj
• Jún
• Júl
• August
• September
• Október
• November
• December

December

Prijatie Zmluvy o Antarktíde

Zmluva o Antarktíde patrí k prvým medzinárodným multilaterálnym dohovorom, ktoré sa zamerali na riešenie environmentálnych až širších fyziotaktických problémov sveta z regionálneho hľadiska. Prvý raz v histórii sa takýto dohovor vzťahuje na celý kontinent, ktorý sa v záujme vedy a pokroku celého ľudstva môže podľa Zmluvy využívať len na mierové účely a na slobodný vedecký výskum s podporou medzinárodnej spolupráce.

Zmluva o Antarktíde (Antarctic Treaty) bola prijatá 1. decembra 1959 vo Washingtone a nadobudla platnosť 23. júna 1961.

Územné vymedzenie platnosti zmluvy sa určilo južne od 60. rovnobežky južnej zemepisnej šírky, vrátane plávajúcich ľadovcov. Zmluvné strany sa rozdeľujú na 2 kategórie - tzv. konzultatívne štáty, medzi ktoré patri 12 pôvodných signatárov zmluvy a tzv. nekonzultatívne štáty, vrátane Slovenskej republiky ako nástupníckeho štátu po ČSFR.

Listinu o prístupe ČSSR k Zmluve schválilo Národné zhromaždenie 29. marca 1962 a prezident bývalej ČSSR ju podpísal 6. mája 1962. Uložená bola u štátneho departementu USA 14. júna 1962. V tento deň tiež vstúpila v platnosť pre ČSSR. Slovenská republika sa po rozdelení ČSFR stala samostatnou zmluvnou stranou Zmluvy o Antarktíde od 1. januára 1993. Vláda SR vyjadrila aj súhlas s návrhom na podpis Protokolu o ochrane životného prostredia k Zmluve o Antarktíde uznesením č. 754 z 29. septembra 1992.

Viac informácií: Zmluva o Antarktíde
Zdroj: Slovenská agentúra životného prostredia 

 

Objavenie Stratenskej jaskyne

Stratenskú jaskyňu objavili 1. decembra 1972 RNDr. Vladimír Košel, CSc. a Jaromír Volek. Za objaveným vchodom pokračovala voľne prístupná asi 70 metrová chodba Netopierov, utesnená na konci alochtónnymi sedimentmi. Intenzívny prievan cez asi 25 cm otvor naznačoval možnosť ďalšieho pokračovania. Objavitelia prekopali 4 metrový nepriechodný úsek a cez 7 metrový vertikálny stupeň sa dostali do Klesajúcej chodby. Ešte v ten deň objavili Veľký a Benického dóm - spolu asi 350 metrov podzemných priestorov.

Objavitelia Stratenskej jaskyne boli členmi Slovenskej speleologickej spoločnosti Speleologického klubu Slovenský raj (SK SR SSS, predtým Oblastná skupina Spišská Nová Ves). Prieskum a výskum jaskyne vykonali členovia SK Slovenský raj. Ihneď po objavení Stratenskej jaskyne sa rozvinul jej intenzívny prieskum, takže v priebehu niekoľkých rokov bol objavený rozsiahly jaskynný systém. Najskôr bola objavená Spišská sieň, Horolezecká chodba a Hlboký dóm. Súčasne s prieskumom a objavovaním boli podzemné priestory zameriavané, čo umožnilo usmerňovať prieskumné práce na hlavné najperspektívnejšie smery. Okrem prieskumu podzemných priestorov bol riešený široký okruh otázok speleogenézy a speleoevolúcie.

Jaskynný systém Stratenskej jaskyne sa nachádza v južnej časti Slovenského raja, v krasovej planine Duča. Jaskynný systém tvoria tieto samostatné jaskyne:

• Dobšinská ľadová jaskyňa (1232 m)
• Jaskyňa Duča (136 m)
• Stratenská jaskyňa + Psie diery (19 067 + 2670 = 21737 m)
• Vojenská jaskyňa (53 m)
• Zelená jaskyňa (31 m)
• Sintrová jaskyňa (17 m)

K nim môžeme pripočítať aj niektoré drobné jaskyne, nachádzajúce sa na ľavom svahu doliny Tiesňavy. Priamo prepojená je Stratenská jaskyňa s jaskyňou Psie diery.

Zdroj: Speleologický klub Slovenský raj

 

Prijatie Dohody o ochrane netopierov v Európe

Jednou z medzinárodných dohôd, zabezpečujúcich ochranu migrujúcich druhov v náväznosti na ustanovenia Bonnského dohovoru, je aj Dohoda o ochrane netopierov v Európe (Agreement on the Conservation of Bats in Europe). Formálne bola dohoda podpísaná šiestimi štátmi 4. decembra 1991 v Londýne a platnosť nadobudla 16. januára 1994.

Dohoda sa vzťahuje na všetky európske druhy netopierov (Chiroptera). Dôvodom prijatia Dohody bola skutočnosť, že v mnohých európskych krajinách patria netopiere k silne ohrozeným druhom s klesajúcim trendom početnosti populácií. Výraznou snahou od začiatku uplatňovania Dohody je zjednotenie postupov ochrany a výskumu netopierov v európskom regióne, čím sa zdôrazňuje medzinárodný charakter tejto konvencie.

Slovenská republika pristúpila k Dohode 9. júla 1998, kedy bola uložená listina o pristúpení u depozitára Dohody (vláda Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska). Pre SR nadobudla Dohoda platnosť 8. augusta 1998.

Viac informácií: Dohoda o ochrane netopierov v Európe, www.eurobats.org, www.cms.int/species/eurobats 
Zdroj: Slovenská agentúra životného prostredia

 

Objavenie Ochtinskej aragonitovej jaskyne

Ochtinskú aragonitovú jaskyňu náhodne objavili 7. decembra 1954 pri razení geologickej prieskumnej štôlne Kapusta M. Cangár a J. Prošek, pracovníci Východoslovenského rudného prieskumu v Jelšave. V rokoch 1966 - 1967 bola vyrazená sprístupňovacia štôlňa, ktorá umožnila jaskyňu otvoriť pre verejnosť 2. júla 1972.

Jaskyňa sa nachádza v Ochtinskom kryptokrase v Revúckej vrchovine, v masíve Hrádku medzi Jelšavou a Štítnikom. Jaskyňa je unikátnym prírodným javom podzemného krasu, ktorý púta pozornosť bohatosťou a rôznorodosťou aragonitovej výplne i svojráznou genézou podzemných priestorov. Bohatá aragonitová výplň vznikla za špecifických hydrochemických a klimatických pomerov v uzavretých podzemných priestoroch. Vyskytuje sa v obličkovitej, ihlicovitej a špirálovitej forme. Koncentruje sa na strope pozdĺž tektonických porúch a vo výklenkoch. Rádioizotopovým datovaním obličkovitej formy aragonitu sa zistil vek 138 000 rokov, ihlicovitej formy aragonitu 14 000 rokov.

5. decembra 1995 bola v Berlíne Ochtinská aragonitová jaskyňa zapísaná do zoznamu svetového dedičstva ako súčasť slovensko-maďarského projektu Jaskyne Slovenského a Aggtelekského krasu.

Zdroj: Správa slovenských jaskýň

Prijatie Kjótskeho protokolu k Rámcovému dohovoru OSN o zmene klímy

Kjótsky protokol k Rámcovému dohovoru OSN o zmene klímy bol prijatý 11. decembra 1997 v japonskom meste Kjóto. Vo všeobecnosti rozšíril možnosti krajín pri výbere spôsobu a nástrojov, ktoré sú na splnenie redukčných cieľov s ohľadom na špecifické podmienky krajiny najvhodnejšie.

Zadefinovali sa tu nové flexibilné nástroje, ktorých spoločným cieľom je čo ekonomicky najefektívnejšie dosiahnuť maximálny redukčný potenciál. Flexibilné mechanizmy Kjótskeho protokolu predstavujú vzhľadom na aktuálny stav inventarizácie emisií skleníkových plynov v SR nové možnosti na získanie investícii pre projekty znižovania emisií, ako aj na výraznejší prienik nových účinných technológií.
Slovenská republika pristúpila ku Kjótskemu protokolu 13. januára 1999.

Viac informácií: Kjótsky protokol k Rámcovému dohovoru OSN o zmene klímy
Zdroj: Slovenská agentúra životného prostredia

 

Prijatie Dohovoru k energetickej charte

Dohovor energetickej charty bol podpísaný 17. decembra 1994 v Lisabone. Vláda Slovenskej republiky s dohovorom vyslovila súhlas svojím uznesením č. 1190 z 12. decembra 1994 a prezident Slovenskej republiky ho ratifikoval 7.septembra 1995. Dohovor nadobudol platnosť 16.apríla 1998.

Tento Dohovor vytvára právny rámec za účelom podpory dlhodobej spolupráce v energetickej oblasti na základe dopĺňania sa a vzájomných výhod v súlade s cieľmi a princípmi Charty.

K Dohovoru bol s účinnosťou od apríla 1998 prijatý Protokol energetickej charty o energetickej účinnosti a súvisiacich environmentálnych aspektoch, ktorý možno pokladať v súčasnosti (v medzinárodnom meradle) za najvýznamnejší prostriedok na podporu politiky energetickej efektívnosti, pri vytváraní rámcových podmienok pre racionálnu výrobu, distribúciu a využívanie energie a podporu medzinárodnej spolupráce v tejto oblasti. SR ho ratifikovala ako prvá z členských krajín Energetickej charty.

Viac informácií: Dohovor energetickej charty
Zdroj: Slovenská agentúra životného prostredia


 

Zriadenie Tatranského národného parku

Tatranský národný park (TANAP) bol vyhlásený zákonom SNR č. 11/1949 Zb. o Tatranskom národnom parku zo dňa 18. decembra 1948 s účinnosťou od 1. januára 1949. TANAP je najstarším národným parkom Slovenska. Tvorí ho najvyššia horská skupina v karpatskom oblúku s najvyšším vrcholom - Gerlachovským štítom (2655 m n.m.). Člení sa na 2 základné podcelky - Východné Tatry (Vysoké a Belianske Tatry) a Západné Tatry. Zložitú geologickú stavbu Tatier tvorí sústava početných predvrchnokriedových tektonických jednotiek zaraďovaných k tatriku, fatriku (veporiku) a hroniku. Na tvorbe reliéfu sa v dávnych dobách podieľali aj ľadovce, ktoré vymodelovali ľadovcové doliny so širokými kotlami. Ich eróznou a akumulačnou činnosťou boli vytvorené mohutné morény s hradenými jazerami (Štrbské pleso), ale i plesá v karoch či panvách. Najväčšie a najhlbšie z tatranských plies je Veľké Hincovo pleso v nadmorskej výške 1946 m, s rozlohou 20 ha a hĺbkou 53 m. Na vápencové časti Tatier sú viazané krasové javy ako sú priepasti, škrapy a jaskyne. Z početných jaskýň je sprístupnená len Belianska jaskyňa (dĺžka 1752 m). Z vodopádov je najvyšší Kmeťov vodopád, nachádzajúci sa v doline Nefcerka.

Takmer 2/3 územia národného parku pokrývajú lesy, prevažne smrekové a jedľovo-smrekové. Dominantnou drevinou je smrek obyčajný, výrazný je tu výskyt borovice lesnej a limbovej, smrekovca opadavého a kosodreviny. Menšie zastúpenie majú listnaté lesy - bučiny a javoriny, ktoré sa vyskytujú najmä v Belianskych Tatrách.

Svojráznosť podnebia a pestrá geologická stavba Tatier podmienili vznik rastlinstva osobitého horského a vysokohorského charakteru. Vzácne sú najmä tatranské, západokarpatské a karpatské endemity, ako aj glaciálne relikty. Sú to napríklad lyžičník tatranský, horec ľadový, klinček ľadovcový, pyštek alpínsky, dryádka osemlupienková a ďalšie.

Zo živočíchov sú významnými reliktnými druhmi žiabronôžka arktická vyskytujúca sa vo Furkotskom plese, ďubník trojprstý, drozd kolohrivý, pôtik kapcavý, orešnica perlavá a iné. K významným druhom patria ďalej kamzík vrchovský tatranský, svišť vrchovský tatranský, medveď, orol skalný, hlucháň, tetrov, murárik červenokrídly a iné.

Viac informácií: Správa TANAP
Zdroj: Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky

 

Zriadenie CHKO Vihorlat

Chránená krajinná oblasť Vihorlat bola zriadená vyhláškou MK SSR č. 9/1974 Zb. zo dňa 28. decembra 1973 v znení Zákona NR SR č. 287/1994 Z.z. a novelizovaná vyhláškou MŽP SR č. 111/1999 Z.z. zo dňa 19. apríla 1999.

Vihorlat je napriek neveľkej rozlohe a nadmorskej výške impozantné sopečné pohorie. Vypína sa nad rozsiahlou Východoslovenskou nížinou a jeho najvyššie vrcholy presahujú výšku 1000 metrov. Geologicky väčšina územia patrí ku neovulkanitom Vihorlatských vrchov. Kráterové časti stratovulkánu sa nachádzajú v oblasti jazera Morské oko a v pramenných oblastiach Porubského potoka. Vystupujú tu najmä andezity a ich vulkanoklastické ekvivalenty.
Vihorlat patrí medzi najlesnatejšie pohoria Slovenska s prevahou listnatých, najmä bukových lesov. Z drevín má najväčšie zastúpenie buk, ktorý vytvára spolu s dubom, jaseňom, javorom a jedľou v rámci vegetačnej stupňovitosti lesné spoločenstvá.
Jeho geografická poloha a osobitný geologický vývoj podmienili vznik takých prírodných zvláštností ako sú napríklad jazero Morské oko, Sninský kameň, vrchoviskové rašeliniská i spoločný výskyt rastlinných druhov západokarpatskej, východokarpatskej a panónskej flóry. Z chránených druhov sa tu vyskytuje bleduľa jarná karpatská, telekia ozdobná, prilbica chlpatoplodá a iné. Na severnej strane Vihorlatu rastú horské druhy ako napr. soldanelka karpatská, kým na južných svahoch sa vyskytujú lesostepné spoločenstvá s teplomilnými druhmi.

Vplyv Východoslovenskej nížiny a Východných Karpát sa prejavuje aj v zložení živočíšstva Vihorlatu. Podľa doterajších poznatkov sa v oblasti vyskytuje vyše 2000 druhov bezstavovcov. Zo stavovcov sú to napríklad mlok karpatský, mlok vrchovský, užovka stromová, ako aj takmer 100 druhov hniezdiacich vtákov, napríklad bocian čierny, včelár obyčajný, orol krikľavý, hadiar krátkoprstý, sova dlhochvostá. Veľkým bohatstvom vihorlatských lesov je prítomnosť šeliem - vlka, rysa, mačky divej a vydry.

Zdroj: Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky www.sopsr.sk