Zelený rast
Podľa OECD predstavuje zelený rast cestu podpory ekonomického rastu a rozvoja a zároveň ochranu prírodných zdrojov, aby sme mohli naďalej využívať prostriedky a environmentálne služby, od ktorých závisí naša prosperita. Preto je potrebné podporovať investície a inovácie, ktoré budú základom pre udržateľný rast a umožnia vznik nových ekonomických príležitostí.
Stratégia zeleného rastu OECD (ďalej SZR) je ucelená stratégia hospodárskeho rastu v pokrízovom období, ktorá zohľadňuje environmentálne aspekty. Jej jadrom je ekonómia a charakteristikou prepojenie daní, inovácií, znalostnej ekonomiky, trhu práce, podnikateľského prostredia a environmentálnych aspektov a dopadov. Načasovanie do postkrízového obdobia je kľúčové, keďže krajiny musia hľadať nové perspektívy a zdroje rastu, zároveň však musia brať do úvahy obmedzené prírodné zdroje a dopady znečisťovania, ako aj zvyšovanie kvality života jednotlivca – koncept, ktorý presahuje štandardný rámec kvantitatívneho merania HDP.
Samotný zelený rast (ďalej len ZR) je zmena štruktúry hospodárstiev a najmä teraz v pokrízovom období, keď všetky krajiny hľadajú nové zdroje rastu, je najvhodnejší čas zaoberať sa maximalizáciou hospodárskeho rastu a rozvoja popri minimalizácii negatívnych tlakov na kvalitu a kvantitu prírodných zdrojov.
Zelený rast má potenciál vyriešiť ekonomické a environmentálne problémy súčasnej doby a otvoriť prístup k novým zdrojom rastu prostredníctvom:
- produktivity a stimulov na podporu väčšej efektívnosti pri využívaní prostriedkov a prírodných zdrojov: zvýšenie produktivity, zníženie tvorby odpadu a spotreby energie, sprístupnenie zdrojov na čo najlepšie využitie;
- inovácií a vytváranií podmienok pre inovácie stimulované politickými opatreniami a rámcovými podmienkami, ktoré umožnia riešiť environmentálne problémy novými spôsobmi;
- nových trhov a stimuláciou dopytu po evironmentálnych technológiách, tovaroch a službách, vytváranie potenciálu pre nové pracovné príležitosti;
- budovania dôvery investorov vďaka lepšej predvídateľnosti a stabilite opatrení, akými vlády budú riešiť najväčšie environmentálne problémy;
- vytvorenia stabilných makroekonomických podmienok, znížením výkyvov v cenách prostriedkov a podporou fiškálnej konsolidácie, napríklad prehodnotením zloženia a efektívnosti verejných výdavkov a zvýšením výnosov vďaka spoplatneniu znečisťovania.
Zásada „znečisťovateľ platí“ je základom environmentálnej politiky EÚ. V praxi to znamená, že znečisťovateľ preberie zodpovednosť za znečisťovanie vyplývajúce z jeho činnosti.
Správa Zásada „znečisťovateľ platí“: nejednotné uplatňovanie v rámci politík a opatrení EÚ v oblasti životného prostredia sa zameriava na to, či sa táto zásada správne uplatňuje v 4 oblastiach environmentálnej politiky EÚ: priemyselné znečistenie, odpad, voda a pôda.